Tvrdé údery do gitár od Heada a Munkyho . Rýchle tempo bubnov od Raya. Ohlušujúce basy Fieldyho. Schyzofrenický hlas úžasného speváka Jonathana Davisa. Všetky tieto elementy platili pri skupine Korn v 90-tych rokoch. Platia ale aj pri pri novom počine? Vracajú sa pomaly k tomu vďaka čomu boli na vrchole? To sa dozviete v dnešnej recenzií na nový album The Serenity of Suffering ktorý nesie číslo 12 v poradí štúdiových albumov od kapely z Bakersfieldu v Kalifornií.
Po návrate gitaristu Briana „Heada“ Welcha sa očakávalo že kapela znova dostane ten zvuk čo mala pri svojich začiatkoch. Pri albume The paradigm shift (2013) nám to síce nedokázali ale určite to nebol zlý album. Ale poďme sa sústrediť na ich nový „výrobok“. Album začína pesničkou „Insane“ ktorá už od začiatku dokazuje že toto nebude len tak hocijaký album. Jonathan strieda počas pesničky až priam Death-metalový Growl ktorý strieda s melodickým spievaním ktoré Vám prenikne doslova do mozgu.
Druhá v poradí je „Rotting in vain“ ktorá bola zároveň prvým singlom pre tento album. Tejto pesničke sa nedá nič vytknňuť členovia sa dali veľmi záležať hlavne na gitarách. Jonathan nám znova ukazuje svoj Scatting ktorý sme u neho nepočuli od čias albumu Follow the leader (1998).
Ďalej máme trojicu pesničiek „Black is the soul„, „The hating“ a „A different world“ Pri prvých dvoch sa nedá povedať nič iné „wau“ sú jasným dôkazom že táto kapela ešte žije a ešte dlho aj bude. Potom príde nečakaná spolupráca so spevákom azda najväčšej kapely súčasnosti Coreym Taylorom zo skupiny Slipknot.
„Osobne pre mňa sú títo dvaja speváci to najlepšie čo môžme dneska počuť“ Howard Jones (Killswitch Engage)
Ako ďalší song tu máme „Everything falls apart“ čo je pre mňa najlepší z tohoto albumu. Úžasný gitarový riff, doslova“chvejúca sa basa“ a napokon chytlavý refrén jasný príklad ako má dobrá pesnička vyzerať.
„Die yet another night“ a „When you’re not there“ samozrejme nestrácajú tvrdosť a akúsi fantáziu ktorú dostanete pri počúvaní tejto nahrávky.
Posledné dve pesničky „Next in line“ a „Please come for me“ sú dokonalé na ukončenie niečoho takéhoto ako je tento album. Next in line je doslova návrat do obdobia Nu-metalu kde môžeme počuť Turntables. Please come for me je akýmsi teaserom na ďalšiu nahrávku a má atmosféru albumu Untouchables (2002)
Po dlhom čase sme počuli azda to najlepšie od tejto skupiny za posledných 15 rokov. Bol to veľmi príjemný návrat ku koreňom tejto kapely. Veľmi sa teším na ich ďalší počin, budú mať čo robiť aby sa vyrovnali tomuto. Pravdou však je že táto kapela spravila obrovský návrat vo veľkom štýle a dostáva sa znova na vrchol.
Hodnotenie: 10/10