História kapely Pink Floyd

Pink floyd

Pink Floyd bola britská skupina považovaná za priekopníka psychedelického, neskôr progresívneho rocku známa svojimi experimentami so zvukom, koncepčne ladenými hudobnými projektami, zaujímavými obalmi albumov a pompéznymi živými vystúpeniami.

Skupina Pink Floyd ovplyvnila rockovú hudobnú tvorbu hudobníkov 70. rokov ako sú David Bowie, Genesis a Yes; a aj mnohých súčasných skupín ako sú Dream Theater, Tool, Radiohead a Nine Inch Nails.

Originálny členovia skupiny Pink Floyd

Členovia kapely pochádzajú z Cambridge. Počas štúdia na Regent Street Polytechnic v Londýne založil Clive Metcalfe spolu s manažérom Metcalfovým spolužiakom, Kenom Chapmanom, a ďalšími vrstovníkmi, ktorými boli Roger Waters, Richard Wright, a Nick Mason skupinu Sigma 6. V tomto období boli ovplyvnení hudbou v štýle R&B a prichádzajúcou rockovou érou v populárnej hudbe, ktorej významným predstaviteľom bol gitarový zvuk hudby skupiny The Rolling Stones. Sigma 6 postupne upadala a Ken Chapman sa ju snažil udržať personálnymi zmenami, či zmenami názvu skupiny na Megadeath, Architectural Abdabs, Screaming Abdabs.

V roku 1965 sa v anglických mestách začali presadzovať hudobné kluby, v ktorých sa prezentovalo undergroundové umelecké hnutie.

Koncom roku 1965 sa skupina premenovala na „The Pink Floyd Sound“, Pink a Floyd pochádzajú z albumov dvoch bluesových umelcov z Karolíny v USA: Pinka Andersona a Floyda Councila, ktoré mal vo svojej zbierke Syd Barrett. Neskôr si tento názov skrátili na „The Pink Floyd“.

V polovici roku 1966 sa skupina prezentovala v undergroundových kluboch.

Toto obdobie je charakterizované slovami: „Floydi boli tá najhlučnejšia skupina, akú mohli ľudia v tom období počuť. Boli tiež najpodivnejší. Bola to pravá undergroundová kapela.

V marci 1967 vydali Floydi singel „Arnold Layne“. Týmto singlom prešli z undergroundu do rebríčkov popularity. Pieseň dosiahla v britských hitparádach 20. miesto a stala sa hranou v národných rádiách. Po nej nasledoval singel „See Emily Play“, ktorý v rebríčkoch zostal na 6. mieste počas siedmich týždňov.

Dark side of the moon

Ikonický obal albumu Dark side of the moon

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone, Pink Floyd premiéru s novým plánovaným albumom, ktorý mal pracovný názov Eclipse. Na tomto projekte pracoval Roger Waters tri mesiace.

Dostal dobrý, ale trochu šialený nápad, ako vytvoriť nový album. Rozhodol sa, že rozbehne koncertnú šnúru s rozpracovanými skladbami. Prekvapil tým fanúšikov, žurnalistov a kritikov. Živým hraním a neustálym vylepšovaním, dopĺňaním zvuku, sledovaním reakcií publika a kritík sa zdokonaľovala základná myšlienka a vzťah ostatných členov kapely k novému albumu.

Každodenný tlak moderného života nás môže dohnať k šialenstvu“, bola jeho hlavná myšlienka.

Počas nahrávania Roger rozdal rôznym ľuďom, ktorý sa vtedy v blízkosti štúdia nachádzali kartičky s rôznymi otázkami typu:

Kedy ste boli naposledy násilní?“, alebo „Kedy ste v poslednom čase niekoho zbili?“.

Časti odpovedí možno počuť na pozadí niektorých skladieb. Na albume môžeme počuť okrem nich napríklad aj maniacky rehot Rogera the Hata, manažéra inej skupiny, či slová vrátnika štúdia na Abbey Road Jerryho Driscolla („There is no dark side of the moon, really. Matter of fact, it’s all dark…„), no nebola napríklad použitá nahrávka odpovede Paula McCartneyho.

Album Dark Side of the Moon bol prvým albumom skupiny, ktorý sa prebojoval aj na prvé miesta rebríčkov hudobného trhu v USA. V U. S. Billboard sa držal v top 200 počas 15 rokov, t. j. spolu 724 týždňov, kým z neho nevypadol dňa 23. júla, 1988.

Je to štvrtý najúspešnejší album sveta po Jacksonovom albume Thriller, soundtracku k filmu Horúčka sobotňajšej noci a albumu skupiny Fleetwood Mac Rumours.

Wish You Were Here

Nasledovať tento úspech bolo pre členov skupiny veľmi ťažké. Mali vlastne dosiahnuté to, čo bolo cieľom každej rockovej skupiny a teraz mali pocit bezmocnosti. V tom čase začali s experimentovaním so všetkými možnými nástrojmi. Od nástrojov prešli k veciam všedného života. Skúšali hrať na fľaše, pracie dosky (rumple) atď. Po niekoľkých experimentoch s nimi tento nápad skupina zavrhla a začala pracovať na albume Wish You Were Here.

Kritika síce tento album na začiatku rozobrala na drobné, ale album Wish You Were Here mal rozmer ktorý bol v súlade s očakávaním. Vzťahy medzi členmi skupiny boli ovplyvnené aj tým, že uzavreli manželstvá, ich záujmy sa týmto rozptýlili mimo hudobného smeru. Takisto sa rozdelili títo štyria ľudia do dvoch skupín. Roger mal bližšie k Nickovi a David bol viac zadobre s Rickom.

O tomto období sa Roger vyjadruje, že počas stretnutí skupina nebola reálne tam (to be there) v súlade s názvom albumu. Album Wish You Were Here bol viac zameraný na spoločenskú objednávku, očakávania hudobného priemyslu. Bol vydaný 15. septembra 1975, no po jeho vydaní nenasledovalo dlhšie koncertné turné.

Členovia skupiny radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour aj v období ich najväčších sporov opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo precíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta.

5feef9210a947c64f8a78750a61a79eb
Pink Floyd na Wish You Were Here turné v Chicagu

Pokus o rozpad

Roku 1984 hneď po vydaní albumu The Final Cut, David Gilmour pracoval na svojom novom sólovom albume About Face. Obidva albumy boli vydané v roku 1984 a obidva dosiahli 30. pozíciu v rebríčku Billboardu. V tom čase David hovoril: „existujú traja z nás, ktorí by sa mohli nazvať Pink Floyd, no nikto z nás nemá v pláne v tejto chvíli spolupracovať na žiadnom spoločnom projekte..“ (myslel tým Rogera, Davida a Nicka). Obidvaja, Gilmour a Waters sa pustili na koncertné turné, ale so slabým finančným úspechom.

David k tomuto poznamenal:

Vyrobil som album, absolvoval koncertnú šnúru aby som zistil, či je možné pokračovať bez skupiny Pink Floyd.

Roku 1985 pokračoval Roger v svojej koncertnej šnúre a David vložil svoju energiu do spolupráce s inými hudobníkmi. V polovici roku 1985 sa rozhodol Waters zrušiť spoluprácu so Stevem O’Rourkem, ktorý na neho naliehal aby sa pustil do výroby ďalšieho albumu so skupinou Pink Floyd. Od čias keď sa stal Steve manažérom skupiny a skupina nebola oficiálne rozpustená Roger mu bol zmluvne zaviazaný. Ukončenie tejto spolupráce znamenalo pre Steva mať pre projekty skupiny súhlas od Davida a Nicka. David s Nickom zrušenie spolupráce so Stevem nepotvrdili. Roger sa v tom čase rozhodol, že oficiálne odíde od skupiny Pink Floyd, mysliac, že tým vlastne neoficiálne ukončí ich existenciu. V decembri oznámil nahrávacím štúdiám svoj odchod zo skupiny Pink Floyd. Zároveň sa Nick Mason v jeseni 1985 vyjadril, že by chcel znovu koncertovať so skupinou a že by on a David mali záujem o obnovou spolupráce, „že oni nesúhlasia s definitívnym koncom“.

Gilmour v spolupráci s Masonom, Wrightom, Bobom Ezrinom a s ďalšími sa vtedy rozhodli, že to na čom teraz pracujú bude nový album skupiny Pink Floyd. Waters vediac o rozbehnutých projektoch sa rozhodol 31. októbra 1986 dať veci na najvyšší súd.

Nastalo obdobie nazvané „vojna Floydov“, ktorá sa viedla v médiách, v súkromí aj na súde. Členovia skupiny, ktorí dovtedy medzi svojimi prioritami nemali vlastnú mediálnu publicitu, o svoju anonymitu prišli.

Waters bývalých spoluhráčov zažaloval za neoprávnené používanie názvu Pink Floyd, keďže ako autor väčšiny skladieb si tento názov nárokoval sám. Podarilo sa mu síce vyhrať prvé kolo, ale odvolací súd nakoniec priznal používanie názvu Pink Floyd Gilmourovi a Masonovi čo bolo najmä záťaž pre Watersovu sólovú kariéru. Nikto by nečakal že Pink Floyd sa postaví na nohy aj bez Watersa ale stalo sa tak.

Nakoniec vraj Waters zaplatil jednému karikaturistovi, a ten namaľoval na 100 roliek toaletného papiera na každý ústrižok jednotlivo Gilmourovu tvár.

Posledné z posledných

The Division Bell

Predposledný štúdiový album, ktorý Floydi vydali mal názov The Division Bell a bol vydaný roku 1994. Počas turné k tomuto albumu sa konal aj koncert 20. októbra v Londýnskom Earl’s Court. Koncert vyšiel ako LIVE album pod názvom P*U*L*S*E, no na DVD ako obrazový záznam koncertu ho skupina vydala až v roku 2006. Po čase sa vzťahy aspoň čiastočne normalizovali, ale spoločné vystúpenie na koncerte Live 8 v roku 2005 bolo podľa vyhlásení Gilmoura a Watersa výnimkou.

The Endless River

Úplne posledný štúdiový album, ktorý skupina vydala sa nazýva The Endless River a vyšiel v roku 2014. Je to prvý album, na ktorom nehrá klavirista skupiny Richard Wright (zomrel v roku 2008, no vďaka moderným technológiám je možné ho počuť na nahrávke) a tretí album bez basgitaristu Rogera Watersa. Je to hlavne inštrumentálna tvorba, výnimkou je posledná skladba „Louder than Words“, ktorej text napísala Gilmourova manželka, Polly Samson. Hlavný spev má David Gilmour.

Posledné vystúpenia kapely

V roku 2005 legendy psychedelického rocku stretli opäť na charitatívnej akcii Live 8. Na jednom pódiu sa opäť zišli Roger Waters, David Gilmour, Richard Wright a Nick Mason.
 
Svitla nádej na plnohodnotný reunion, členovia Pink Floyd ho však jednohlasne odmietli. Waters však naznačil, že je priaznivo naklonený vystúpeniam s charitatívnym podtónom.
V roku 2007 sa všetci štyria zišli opäť, avšak pri smutnej príležitosti, aby vzdali hold Sydovi Barrettovi, ktorý opustil pozemský svet v júli 2006.
 
V roku 2008 navždy odišiel Richard Wright a nádeje na reunion Pink Floyd-u boli pochované spolu s ním.
 

Waters a Gilmour sa odvtedy stretli na jednom pódiu ešte dvakrát. Prvý raz v roku 2010 na charitatívnej akcii na pomoc deťom v Palestíne, druhýkrát, o rok neskôr, Gilmour spolu s Masonom „navštívili“ Watersa v Londýne počas jeho The Wall turné.

Ocenenia

Skupina Pink Floyd bola uvedená do rokenrolovej siene slávy v 1996.

V roku 2002 Q magazine označil skupinu Pink Floyd ako jednu z „50 Bands To See Before You Die“ („jedna z päťdesiat kapiel, ktoré by ste mali počas života vidieť“).

O dva roky neskôr tento istý časopis umiestnil skupinu Pink Floyd medzi najväčšie skupiny všetkých čias nad skupinu The BeatlesThe Rolling Stones a Led Zeppelin. Hodnotilo sa podľa komplexného systému, ktorý porovnával skupiny podľa predaja albumov, umiestnení v rebríčkoch popularity, podľa vystúpení a návštevnosti koncertov.

Po skupine je pomenovaná planétka ‚19367 Pink Floyd.

 

 

Posledný koncert skupiny Pink Floyd (2005)